O pobyte v prírode
Nieje žiadnym veľkým umením prežívať v prírode. No mnoho ľudí z mesta si myslí, že by to nezvládlo alebo to pre nich nie je, lebo sú z mesta a nič o prírode nevedia.
Skôr si povedzte inú otázku..
Kto z tých, čo sa túlajú prírodou žije v meste? Ako tí ľudia začínali?. Keď prídete k odpovedi nik a nijako sa neodlišuje, poprípade že začínali rovnako, rozmýšľate správne.
Jediné, čo túlanie sa prírodou vyžaduje, je zvyk. Zvyknúť si na dážď, na slnečné horúčavy, na chladné noci, na hmlisté rána, na bolesť, na hlad, na smäd...
Po čase už nebudete vnímať vodu ako tekutinu, ktorej je všade dostatok a môžete ňou plytvať. Budete ju vnímať ako tekutinu, bez ktorej sa nezaobídete. Za tekutinu, v ktorej sa tvorí život. Poohliadnem sa nad faktom cirkulácie vody na tomto svete, mi napadá jedna myšlienka. Jeden môj kamarát raz povedal: „ Pijem vodu, čo bola možno kedysi súčasťou dinosaura.“ Začnete vnímať svet inak, ako doteraz...
začnete inak vnímať hoci aj krajec chleba, keď bude posledný a vám zostanú tri konzervy paštéty.
A o tom to celé je...
Tam vonku ste odovzdaní prírode naplno a úplne. Ste ako jej deti, ktoré musí ako starostlivá matka nakŕmiť a postarať sa o ne.
Keď vstúpite do lesa, na lúky alebo na najvyššie vrcholy tohto Sveta, akoby ste vstupovali do chrámu. Na posvätné miesto, ktoré sa rozprestiera odkiaľkoľvek- kamkoľvek, od obzoru po obzor. Na miesta, kde nevstupuje veľa ľudských nôh. Tam, kde vládnu iné zákony ako tie naše paragrafy..
Je to prastarý chrám, stvorený kedysi dávno, na počiatku vekov, keď pánmi tohto sveta neboli ľudia. Príroda sa sama vyvíja, rastie, ale aj chradne v kolobehu večného kruhu života. Súčasťou tohto kruhu ste aj vy.
Je to ako dlhý výdych, po ešte dlhšom lapaní dychu, čo poskytuje nesmiernu úľavu vášmu telu aj duši. Je to neopísateľný a nádherný pocit nesmiernej čistoty. Prastarého a prapôvodného sveta zamrznutého v čase. Príroda si vždy nájde cestu z akejkoľvek nepriaznivej situácie alebo pohromy. Znovuzrodenie je tu na dennom poriadku. Všade niečo rastie, rodí sa alebo umiera. Tam, kde niečo umiera, prichádza na svet niečo nové. To, čo umrelo uvoľnilo cestu ďalšiemu.
V prírode bol človek stvorený, vyvíjal sa, a formoval. Príroda má tú silu ho aj zničiť. Tak prečo nás vlastne ešte toleruje? Pretože je našou milujúcou Matkou, ktorá stále verí v Ľudstvo. Verí, že jedného dňa Človek vstane z postele a povie si: „ už mi nie je jedno, čo bude s našou prírodou ďalej.!“
Putovanie divočinou prináša nielen mnoho zážitkov a skúseností, ale pre ľudí, čo takto cestujú aj relax a oddych. Ponúka im akési voľné nadýchnutie, kde nádych je niekedy mnohokrát sýtejší a hlbší ako výdych. Neraz sa stane, že i po náročnom putovaní, či výprave sa vraciame sviežejší a oddýchnutí. Plní sily a energie. Plní nových nápadov, či zážitkov. S novým elánom do života.