Zimný oheň 2 - 4. 12. 2011

Zimný oheň 2-4.12.2011

V piatok sme už niektorí netrpezlivo očakávali, kedy sa všetkým skončí pracovná doba, aby sme sa spoločne presunuli na miesto pobytu, ktoré tento krát bolo na chate umiestnenej pri vstupnej bráne do srdca Nízkych tatier pod Chabencom.

Krátko po zotmení prebehli ešte rýchle rady ohľadom trasy a vybavenia potrebného pre príjemné prežitie akcie bez elektrickej energie a signálnej dostupnosti.  Posledná motorizovaná posádka dorazila na víkendový pobyt okolo siedmej.  Cestou ešte pribrala pešieho účastníka, ktorý márne bojoval s telefonickým spojením s ľuďmi v chatke.  

A konečne sme všetci. Zložili sme sa v útulných izbičkách voňajúcich po dreve a čerstvom horskom vzduchu, ktorý sa výrazne líšil od toho mestského. Zvítali sme sa všetci, ako by sme sa nevideli 10 rokov. Pre niektorých to platilo doslova a do písmena. Účasťou prekvapil dnes už prastarý kamarát, ktorý svojimi spomienkami na veselé skautské detstvo spríjemnil posedenie pri ľahkej večeri. V šere petrolejových lámp sme nezotrvali dlho. Unavení po náročnom dni a plní očakávania z toho nasledujúceho, sme sa odobrali do vyhriatych pelechov.

Celkom neobvykle na túto dobu nás zobudilo jasné ráno. Aj keď slnko do týchto končín preniká až ku obedu, vedeli sme že čím skôr vyrazíme do terénu tým skôr sa s ním stretneme zoči-voči.

Výdatné raňajky, následne skromné zásoby desiaty do batohu a ideme. Po pár metroch chôdze sme popri ceste nazbierali každý za plné priehrštie bukvíc, určených na vysadenie. Zem bola chladná, preto sme sa s tým nepiplali a zapracovali ako včielky. Nasledovala takticko-logistická porada a už sme si to namierili rovno na vodopády. Teplota, hopsajúc si v noci a cez deň okolo nuly sa podpísala pod namŕzajúcu padajúcu vodu, ktorá dotvárala čarovné úkazy..

Po doplnení teplých tekutín sme si to nasmerovali  v už popoludňajšom čase kolmo do nebies na Krížske sedlo, týčiace sa do výšky 1775 metrov nad hladinou morskou. Silný vietor na hrebeni donútil všetkých si zapnúť vrchný gombík na košeli. Kochanie sa panorámou s otvorenými ústami asi nebolo nič neobvyklé na tomto mieste. Túžba po vyššom schodíku smerujúcom ku oblakom nás hmlou hnala na pol hodinku vzdialený vrchol Kotliská (1937 m.n.m). Určite viac sme boli prekvapení my, ako kamzík, ktorý sa nedal rušiť našou prítomnosťou a veselo si konzumoval možno posledné kúsky brusníc. Rôzne konšpiračné teórie o absencii plachosti nás priviedli k tomu, že nám chcel iba urobiť radosť a dovolil nám spraviť spoločné foto.

Ani sme sa nenazdali, ako ten čas preletel a v horách obzvlášť rýchlo, začalo ustupovať svetlo. V miernom strese a trasúcimi sa kolenami z katastrofických scenárov, ktoré sa na nás valia skoro dennodenne z médií, sme siahli po mape a vymýšľali únikovú trasu z takmer dvetisíc metrovej výšky.  Prekonali sme Akrofóbiu, teda paniku vyvolanú pri pohľade smerom nadol a vybrali sme sa mimo vyznačený chodník rovno ku chate. Vďaka riedkemu vzduchu sme si neuvedomili že budeme musieť prekonať pár prekážok, a prípadný zle premyslený krôčik nemusí dopadnúť dobre. Tu zabrala ladnosť pohybov, ktorú spolu s ľahkosťou asi najlepšie zvládala jediná baba medzi vlkmi. Dlhoročná prax niektorých z nás, a týmto im aj ďakujem za svoje nepoškodené zdravie, nás spolu s lúčmi čelovej lampy priviedla k vyhriatemu zrubu, z ktorého už rozvoniaval čerstvo navarený guláš.

Nasledovalo nezdravé nahltanie sa teplej stravy, ktoré nám vôbec nevadilo a s úsmevom sme unavení spomínali na krásny adrenalínový zážitok.  Zvyšok večera sa niesol v duchu unavených očí, ale v úsmeve na tvári a psychickej úľave. Úľave po oddýchnutí si od každodennej činnosti v práci, škole či všade inde v tom mestskom zhone.

Nedeľné ráno nás zobudili klepotajúce kvapky dažďu zo snehom.  Skromný raňajší príjem stravy paralelne prebiehal s upratovaním a balením. Pár vetami sme ukončili aj tú záverečnú časť akcie, ktorá nám v srdciach zanechala plameň. Plameň nie spaľujúci a ničivý, ale plameň nádeje, že sa uvidíme už čoskoro na podobnom mieste s minimálne takými skvelými ľuďmi, ako boli tu a teraz.

Cestou domov sme sa ešte narýchlo pristavili pri zanedbanom betónovom pamätníku SNP, aby sme postupne prekonali ten šok, ktorý utrpíme pri vstupe z krásnej prírody do betónového ruchu miest.

Teším sa na vás opäť.

Adios on chatos.

Hroch